reklama

Homosexuál na Slovensku = „prúser“

Nedávno som sa v tlači dočítala, že sa na Slovensku robil prieskum verejnej mienky na tému – homosexualita. Výsledky ma ani trochu neprekvapili. Slováci homosexuálov nemusia. Nezniesli by, aby ich deti vyučoval učiteľ – homosexuál, a vo všeobecnosti, verejná mienka je prudko negatívna. Napriek tomu, že veľká väčšina Slovákov nijakého homosexuála osobne nepozná. A možno práve preto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (99)

Pred pár rokmi som na tom bola rovnako. Nepoznala som nikoho, kto by bol „opačne“ orientovaný. Videla som síce Philadelphiu (a Tom Hanks ma 3 x dojal k slzám), ale podvedome som cítila akýsi „stracho-odpor“. Pamätám sa, že som ako 15-ročná bola spolu so svojou najlepšou kamarátkou na liečení v Tatrách. Wolkerov odborný liečebný ústav respiračných chorôb (tzv. WOLÚRCH) sa stal na dlhých päť týždňov našim domovom (a bez rodičov). Bola to skvelá skúsenosť a odniesli sme si odtiaľ kopec úžasných zážitkov. Bola tam však aj jedna staršia žena (vtedy sa nám zdala staršia, ale mohla mať tak niečo cez tridsať), o ktorej sa začalo pošuškávať že je teplá, lesba a podobné veci. Poviem vám, dívali sme sa na ňu ako na odporného a nechutného mimozemšťana. Vrcholom všetkého bol náš panický útek zo spŕch, keď sa tam náhle objavila s uterákom okolo krku. (Dnes sa za to hrozne hanbím a touto cestou sa jej úprimne ospravedlňujem.)Roky bežali a ja som túto tému nijako neriešila. Jednoducho, všetci moji kamaráti a známi boli „normálni“. Chlapci chodili s dievčatami a dievčatá s chlapcami. Až prišlo jedno leto, kedy som si počas prázdnin zarábala predávaním zmrzliny. Okrem toho, že som vtedy pribrala štyri kilá, stretla som aj starého známeho, bývalého spolužiaka zo základnej školy. Prišiel si kúpiť zmrzlinu a prihovoril sa mi. Nespoznala som ho hneď, bol z neho zrazu veľký chlap. Ako sme tak kecali, zistili sme že študujeme v tom istom meste, dokonca veľmi podobný odbor. Potom sme sa ešte raz náhodou stretli v knižnici. Opäť som sa s ním výborne bavila, tak sme si vymenili telefónne čísla. Keď sa neskôr znovu ozval, bola som práve vonku s mojou partičkou ľudí. Pridal sa k nám a zapadol úplne dokonale. Bol nenormálne vtipný a spontánny. Od tej chvíle sme sa stretávali pravidelne, každý víkend. Baby ho zbožňovali, vždy bol perfektne oblečený a dobre naladený. Ale akosi si stále udržiaval decentný odstup. Jeden večer sme zostali vonku traja a skončili sme u jednej kamarátky. Natreli sme si chleby s maslom a skôr než sme sa do nich zahryzli, vypadlo z neho že je gay. Vraj nám to už musel povedať. Nastalo ticho a verím, že v tej chvíli by to všetko najradšej zobral späť. Nakoniec to skončilo tak, že sme sa všetci traja objímali a plakali a hovorili si ako sa máme radi. Do rána sme sa rozprávali a skutočne, po tom jeho priznaní, som ho mala ešte radšej.Od tej noci ubehlo pár rokov. Dnes už všetci naši kamaráti vedia čo je zač. Každý to vzal celkom v pohode. Za tie roky som však pochopila, aké to majú slovenskí homosexuáli ťažké. Vďaka obrovským predsudkom a na základe zlých skúseností s reakciami okolia, sú často nútení žiť tak trochu ako schizofrenici aj vo svojej vlastnej rodine. Aby sa vyhli odsúdeniu, hrajú divadlo. Na základe maličkých náznakov je totiž zrejmé aký názor majú rodičia na „pupušov“, „buzerantov“ a „teplošov“. A hoci môj kamarát má úžasný dlhoročný vzťah so skvelým človekom, obaja sú nútení k neustálej pretvárke. Niekoľko príkladov:1.Všetci sa stretneme v našom obľúbenom podniku. Ja a môj drahý sa môžeme držať za ruky, túliť sa k sebe a kľudne sa aj vášnivo bozkávať, (rovnako ako ostatné heterosexuálne páry) a nikomu sa z toho nebude nedvíhať žalúdok a ani sa nebude pohoršovať. Oni však musia sedieť ako dvaja kamoši na pive (ak pravda nechcú riskovať konflikt a urážanie).2.Keď môj partner odchádza na dlhšiu dobu z domu, pri odprevádzaní sa na neho môžem na verejnom priestranstve vrhnúť, poriadne ho vybozkávať a vyobjímať. Avšak, keď jeden z nich skutočne odchádzal na dlhý čas do zahraničia a všetci sme ho boli rozlúčkovo vystískať, človek, ktorý ho neskutočne miluje, mu mohol iba sucho podať ruku (ak nechcel riskovať psychické zrútenie jeho maminy).3.Ja si môžem spokojne vytŕčať spoločné fotky s mojím miláčikom doma, v práci, kdekoľvek. Oni môžu pod neustálou paľbou otravných rodičovských otázok: Kedy nám ju konečne ukážeš? Je to vážne? Kedy sa budeš ženiť? ... , ukazovať akurát tak sfalšované fotky na ktorej sa túlia ku kamarátke, momentálne „bezchlapnej“.Obaja sú pritom úspešní, inteligentní a skvelí ľudia. Napriek tomu nedokážu povedať pravdu práve svojim najbližším. Najlepšie sa cítia v kruhu kamarátov, ktorí „vedia“, niekde na chate, kde konečne môžu byť sami sebou. Ktovie ako dlho to vydržia. Strach z toho, že prídu o rodinu, že ich odsúdia a zavrhnú je zrejme väčší ako odhodlanie byť sám sebou. Na jednej strane im rozumiem. Sama som bola svedkom primitívnych poznámok a otrasných reakcií ľudí pri zmienke o homosexualite. Na ich mieste by som si asi tiež dobre rozmyslela, či s pravdou von alebo radšej nie.Každopádne vďaka týmto dvom ľuďom viem, aké to je, byť homosexuálom na Slovensku. Je to poriadne ťažké. Nemôžu za to akí sú, nevybrali si, že budú „teplí“. Neviem čo vlastne ovplyvňuje ľudskú sexuálnu orientáciu, ale určite je to niečo mimo nášho rozhodovania. Aj pre nich by bolo oveľa jednoduchšie byť tzv. „normálni“, ale nie sú, a tak sa naučili žiť sami so sebou. Vyrovnali sa sami so sebou (vnútorne), žijú si svoj život, nikomu neubližujú a nikoho neobťažujú, iba ich široké (a bohužiaľ i blízke) okolie sa akosi nevie vyrovnať s nimi. Možno sa to raz zmení. Možno keď väčšina Slovákov bude mať osobnú skúsenosť – keď ten odporný „teploš“ alebo „lesba“ bude mať tvár niekoho koho majú radi, zistia, že je to človek ako každý iný, zistia že byť homosexuálom neznamená byť úchylným sexuálnym deviantom. Tak ako som to zistila ja. Vlastne by som sa mala chlapcom poďakovať. Poďakovať za to, že som sa prostredníctvom nich stala tolerantnejším človekom.

Andrea Uhljarová

Andrea Uhljarová

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

zvláštny prírodný úkaz Zoznam autorových rubrík:  life is lifečosi zo sociálnej práce

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu