reklama

Ako sa zo mňa stala romofilka.

Písať o Rómoch (alebo Cigánoch) je veľmi nebezpečné. Problém nastáva už pri samotnom ich pomenovaní. Rómovia alebo Cigáni? Sami v tom nemajú jasno. Nazývajú sa Romale, a ja ich najčastejšie volám Romáci. Ďalšie nebezpečenstvo sa skrýva vo verejnej mienke. Začnete o nich písať príliš pozitívne – zdvihne sa vlna kritiky, začnete písať príliš negatívne – zdvihne sa približne rovnaká vlna kritiky. Ale predsa len sa o to pokúsim. Možno pre to, že ma nejakým spôsobom sprevádzajú celým mojim životom, a možno aj pre to, že ma medzi nich často omylom zaraďovali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (61)

Na fotke z jasličkovských čias ma nájdete veľmi ľahko. Najčernejšie dieťa v rade detí v rovnakých erárnych košieľkach a nohaviciach na traky. Na základnej škole ma už mierne štvala hlúposť jednej učiteľky. Boli sme v triede traja, čo sme ňou trpeli. Zásadne nás vyvolávala spôsobom: „Cigán/Cigánka k tabuli.“ Pretože sme boli tmavovlasí a trošku „prismahnutí“. Možno práve pre tento malilinký rasový útlak som si s nimi celkom dobre rozumela. Zažila som s nimi pár skvelých prázdninových dní. Hlavne s mojou bývalou spolužiačkou – prepadlíčkou Katou Kotlárovou a tuctom jej súrodencov, bratrancov, sesterníc a susedov. Bolo to fajn. Jazdili sme autobusom bez lístkov, až kým nás šofér nepovyhadzoval ako mačence. Sem-tam sme v obchode ukradli cukríky (na to nie som pyšná), kúpali sme sa vo fontáne a chodili k nim domov – do bytoviek pri tehelni. Starí Romáci pili rum, hrali na gitare, spievali a vôbec si nás nevšímali. Nikomu nevadilo že fajčíme suché listy (akékoľvek) zabalené do papiera. Proste idylka. Nikdy sa mi nechcelo ísť domov, kde som aj tak dostala výprask, že sa túlam a smrdím ako tchor.Potom som sa raz dostala do nemocnice. Ďaleko, až do druhého mesta. Spolu so mnou prijímali aj malé rómske dievčatko. Keď nás vážili a merali spýtali sa ma, že ako sa volá malá sestrička. To ma trochu rozhodilo. Bola som kamoška Cigánov, ale nechcela som byť jednou z nich. Prečo si to do kelu mysleli? Hneď som sa spýtala mamy, či by som si nemohla odfarbiť vlasy. Dovolila mi to až po skončení základnej školy. (Od vtedy je to tak.)Keď som bola na strednej, stali sa v našom meste hrozné veci a zrazu sa môj skvelý rómsky kamarát a celá skupina spoluobčanov začala báť chodiť vo večerných hodinách po uliciach. Vtedy som si uvedomila aké je strašné keď sa ľudia musia báť doslova o svoj život, kvôli tomu kým sa narodili. A preto neznášam netolerantnosť a zovšeobecňovanie. V období rozhodovania a vyberania vhodnej vysokej školy som sa prihlásila na rómsku kultúru. (Áno, aj také sa dá študovať.) Narazila som na túto školu úplne náhodu a na novinárčinu ma aj tak nevzali. Asi to tak malo byť. Štúdium mi dalo kopu skvelých zážitkov a tiež možnosť spoznať Romákov. Stretávala som sa s nimi v škole, v meste, v rámci práce na rôznych seminárkach a výskumoch. To najzaujímavejšie stretnutie sa uskutočnilo pár kilometrov od Prešova, na ďalekom východe. Vďaka istej nemenovanej „treťosektorovej“ organizácii mohlo niekoľko študentov našej školy stráviť v lete určitý čas v pravej a nefalšovanej cigánskej osade. Záujem nebol veľký. Maximálny počet 15 ľudí bol značnej nadhodnotený. Ale to je jedno. Som si istá, že tí, ktorí sme sa nakoniec stretli v Prešove na stanici, na toto obdobie života nikdy nezabudneme.Pred odchodom som zo všetkých strán počúvala aká som šibnutá, keď tam dobrovoľne leziem. Mala som sa stať obeťou okradnutia, napadnutia, znásilnenia alebo dokonca vraždy. Mala som sa nakaziť tými najnákazlivejšími chorobami a moja mama mi do poslednej chvíle bránila nastúpiť do autobusu. Podotýkam že sme sa všetci vrátili úplne v poriadku, bez akejkoľvek fyzickej či psychickej ujmy (z tej nás vlastne upodozrievali už pred odchodom).Tak sme teda s nimi chvíľu žili a spoznávali ich. Väčšinu času sme trávili v jednej z najzaostalejších osád s názvom Svinia. Okrem nej sme navštívili aj ďalšie dve v okolí – Jarovnice – obrovskú osadu známu z povodní v roku 1997 a Hermanovce – „cigánske Benátky“.Náš príchod všade spôsobil riadny rozruch. Gadžovia sa síce v osadách z času načas objavia (každé štyri roky na drahých autách), ale aj tak je to vzácnosť. Decká si nás hneď rozchytali a vodili nás ako atrakciu z domu do domu, z bytu do bytu, z chatrče do chatrče. Všetci sa nás chceli dotýkať, usmievali sa a pokrikovali. Každý z nás mal svoj malý fanklub, ktorý ho sprevádzal na každom kroku. V našej domovskej osade boli dve bytovky – pozostatok starej dobrej socialistickej výstavby. V jednej býval miestny boss, najväčší čhavo, ktorý mal obývačkovú stenu, gauč a magnetofón. Zato ale nemal dvere od bytu. Tie vlastne neboli skoro v žiadnom byte, a tam kde boli, boli aj tak permanentne otvorené. U bossa sa všetko začínalo aj končilo. Vážne debaty o ťažkom živote aj nočné zábavy. Zábava sa každú noc presúvala do stredu osady, zachvátila všetky prízemné byty a okolité chatrče. Núkali nás pálenkou neurčitého pôvodu, ktorá sa načierala naberačkou z veľkého hrnca a z naberačky sa aj pila. Bolo by smrteľnou urážkou neopiť sa s hostiteľmi a nezatancovať si s každým kto prišiel. Deti, dospelí, starci, všetci sa bavili do rána. Jedného deduška pritiahli do stredu diania aj s posteľou. Vyškieral sa na svet bezzubými ústami a vôbec sa necítil odstrčený ako mnoho bielych dôchodcov.Vždy keď mi prichádzalo zle, bol tam asi 12-ročný Patrik. Šéf môjho fanklubu. Vysmieval sa mi že som korimati (opitá pod obraz), ale vždy ma bezpečne odviedol do nášho polorozpadnutého domu, kde sme prespávali. Raz ma počas „bavenice“ pozval na návštevu. Ťahal ma cez celú osadu, krížom-krážom, až k jednej unimobunke v akej sa prezliekajú robotníci na stavbe. Pyšne ma predstavil svojej mame a tete. Vôbec ich neprekvapilo že čo tam robím. Kázali mi sadnúť, ale akosi nebolo kde. Väčšinu priestoru zaberala posteľ v ktorej sladko spali 4 deti. Dve mali hlavy na jednom konci a dve na opačnom konci postele. Mohli mať tak od 3 do 7 rokov. Po tváričkách im lozili muchy a vo vnútri bolo neskutočné dusno. Do postele sa pravdepodobne musel zmestiť aj Patrik s mamou, pretože nijaká iná tam nebola. Rozplývala som sa nad tým aké rozkošné sú spiace deti. Mama bola pyšná a Patrik jej vysvetľoval že čo u nich v osade robíme. Myslím že jej to bolo jedno.Postupne sme navštívili aj susedné Jarovnice a Hemanovce. Naši hostitelia so Svini sa cítili trochu dotknuto. Vraj v tých druhých osadách sú zlí cigáni – degeši a nebudú k nám takí milí ako oni. Cigáni ale boli všade rovnakí. Akurát tí v Hermanovciach nechápali ako môžeme bývať u tých degešov vo Svini. A jarovnickí boli zhrození úplne. Jarovnice majú najväčšiu osadu v okolí. Nikto presne nevie, koľko ľudí žije v spleti domov, domčekov a chatrčí. Jarovnickí Rómovia sú slávni. Počas povodní tam zahynulo najviac ľudí, ktorým postavili pomník. Svojpomocne si postavili aj vlastní kostol a ich deti nádherne maľujú. V Hermanovciach sa musíte prepchávať úzkymi uličkami, ale sú tam šikovní chlapci, ktorí vedia spojazdniť vrak žiguláka a majú tiež dedka – bývalého opravára televízorov, ktorí má v chatrči 10 televízorov fungujúcich na autobatériu.Všade to bolo o tom istom. Zúfalé podmienky, chatrče, zápach, smeti, húfy ušmudlaných, nádherných okatých detí a tehotné mamičky sotva 15-ročné. Všade nás privítali, nakŕmili a pohostili. Najčastejšie sa podávali halušky, chleba vo vajci a klasické placky – marikľa.Najzaujímavejšie bolo pre mňa zistenie, že naša návšteva neprekážala Rómom, ale práve obyvateľom bielej časti obce Svinia. (A tých sme pri tom vôbec neobťažovali.)Postupne sme zisťovali nepísané pravidlá:Rómovia nesmeli chodiť do kostola stojaceho v bielej časti dediny. Pán farár povedal, že deti plačú, pocikávajú sa a pokakávajú sa a celkovo tak rušia Slovo Božie. Rómovia nesmeli chodiť do baru (už neviem ako sa volal). Smeli chodiť len do jednej krčmy na kraji dediny. V bielej časti dediny sa smeli zdržiavať len za účelom:1.výberu dávky na pošte2.nákupu v potravináchO pravidle nevstupovania do baru som sa presvedčila na vlastnej koži, keď som tam vzala Patrika a ešte nejaké štyri decká na kofolu. Kúpili sme si malinovky a sadli si na schody, pretože decká sa báli posadiť na terasu medzi ostatných. Patrik ma síce varoval, že to nie je veľmi dobrý nápad, chodiť tam, ale nedokázala som si predstaviť, že by niekomu vadilo zopár detí popíjajúcich malinovku na schodoch podniku. Ale vadilo. Biele osadenstvo si nás premeriavalo nevraživými pohľadmi od chvíle ako sme vošli. Povedala som deckám aby si to nevšímali, ale aj tak traja radšej ušli. Zostal iba Patrik a jeho malá sestra. Vtedy jeden chlap demonštratívne dopil pivo, tresol pohár o stôl a zatiahol východniarsky smerom ku mne: „Zober si tú špinu a vypadni!“ Keďže som od prírody citlivá na takéto jednanie, spýtala som sa pre istotu, či sa rozpráva so mnou.„Oni tu nemajú čo robiť. Tu je to len pre bielych!“ – zakričal na mňa.„Nevedela som že je na Slovensku apartheid.“ Myslím že chlapík ani netušil o čom hovorím, ale zobral to ako urážku. „Kto ťa sem volal? Ta si choď domov na Čechy!“„...sa uvedomte, ja som zo Slovenska. A kedy sme si vlastne potykali?“„Nebuď drzá sopľaňa. By som ti mohol byť otcom!“ – stále viac červenel v tvári.„Takého otca by som teda nechcela!“ „Počúvaj...“, výhražne sa postavil, „sa zoberte preč, lebo ťa z tadeto vlastnoručne vyrazím!“ Ostatní sa tvárili, že by mu ochotne pomohli. Patrikova sestra začala fňukať a on mi naznačoval, že by sme mali vážne odísť. Nechcela som deťom spôsobovať nijaké traumy, tak sme sa teda pobrali. Chlapi boli spokojní ako to krásne vybavili. Bola som vytočená do bezvedomia. Decká už ale bezstarostne poskakovali po ceste. Boli na to zvyknuté. Cestou ma učili cigánske výrazy, ktoré som mala chlapíkovi povedať: Čivav tuke bar andro šero! (Hodím ti kameň do hlavy!) Rozmarav tuke o muj! (Rozbijem ti hubu!) Kames paš o kan? (Chceš za ucho?) Chas ma kar! Keres peske? ( Tie posledné dve radšej prekladať nebudem.)Okrem toho sme mali aj iné pekné zážitky s bielymi obyvateľmi. Napríklad babičky, zhnusene si odpľúvajúce, keď nás stretávali na svojej ceste do kostola.Nechcem to tu obracať tak, že Romáci sú skvelí a bieli tí zlí. Určite majú dôvod prečo svojich počerných susedov tak neznášajú. Akurát sa s nami nemali záujem vôbec rozprávať, takže ich verziu nepoznám. (Teda, možno tuším, čo sa tým väzí...)A Romáci ma prijali medzi seba. Získala som tam dokonca nové meno. Hneď po príchode na mňa začali pokrikovať, „polovičanka, polovičanka“, ty si naša, jepaš romaňi, jepaš gadži (napoly romáčka, napoly gádžovka). Nedali si to vyhovoriť. A keďže každý správny Romák má okrem svojho „nepodstatného“ občianskeho mena aj svoju cigánsku prezývku, pod ktorou ho všetci poznajú, tak ho dali aj mne. „Ta to Rosalinda!“ – kričali chlapci v Hermanovciach a ono sa to rozšírilo ako blesk.Okrem mena mi pobyt v osade dal aj niečo iné – cigánske srdce. Mám ich akosi rada, hlavne tých „osadových“, najchudobnejších. Bola som tiež medzi mestskými romákmi v Bardejove, v Nitre a tak, ale títo sú už akýsi skazení. Menej úprimní a menej otvorení. Presne takí ma minule okradli. (Hold, nestihla som sa predstaviť.) Takže takto nejako sa zo mňa stala romofilka. Nie som naivná a zaslepená. Chápem že každý má s nimi iné skúsenosti. Ja mám takéto, toto všetko formovalo moje postoje a názory. Nikdy však nezabúdam na to že v každom národe sa dajú nájsť tí dobrí ale aj tí tzv. hajzlíci.

Andrea Uhljarová

Andrea Uhljarová

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

zvláštny prírodný úkaz Zoznam autorových rubrík:  life is lifečosi zo sociálnej práce

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu