reklama

Miki - pokračovanie príbehu

Možno si tu ešte niektorí pamätáte na Mikiho. Toho, ktorý si chcel nájsť prácu a zo všetkého najviac chcel byť biely a nebyť viac bezdomovcom, človekom bez osobnej hodnoty. Možno si pamätáte, že sa mu príliš nedarilo, celý jeho život, akoby sa odvíjal od úplne zlého konca. Teraz som sa rozhodla, že jeho „story“ si zaslúži nový záver, pretože zaváňa „happyendom“. „Happyendy“ sú v dnešnej dobe také vzácne, že pôsobia priam nedôveryhodne, ale ja ich proste milujem už od detstva.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Miki statočne bojoval, poctivo si hľadal prácu a popri tom ma chodil navštevovať. Bol už na našom úrade všeobecne známy a nikto ho už neobťažoval otázkou, kam a za kým ide. Spoločne sme preberali sklamania a nové možnosti a už sa z toho stávala taká malá rutina. Až jedného dňa vstúpil Miki do mojej kancelárie tak akosi zvláštne inak rozžiarený. „Mám robotu pani sociálka. Mám zmluvu!“, mával na mňa od dverí zväzkom papierov. Toľko sme sa snažili, aby táto chvíľa prišla a keď prišla, akosi som tomu nemohla uveriť. Lenže čierne na bielom neklame. Skutočne, to čo držal v ruke bola pracovná zmluva vystavená na jeho meno. Mikuláš Š. sa mal od pondelka stať zamestnancom istej stavebnej firmy, na dobu neurčitú. Totálny zázrak. Ale pozor, nebol by to Miki a jeho zlá hviezda, pod ktorou sa zrejme narodil, keby tento zázrak vytrval. Nevytrval. Skončil sa presne v ten dôležitý pondelok, kedy sa mal vlastne iba začať. Zázrak sa mal začať ráno o šiestej nástupom Mikiho do novej práce, ale skončil sa presne ráno o ôsmej vyhodením Mikiho z kancelárie šéfa, pretože presne vtedy sa Miki dostavil s ospravedlnením, že zaspal. Vlastne, ako to povedal o pár hodín neskôr mne, nebol včas zobudený vedúcim nocľahárne, kde býval. Aj keď mu to ten gauner sľúbil... Moja reakcia asi pripomínala reakciu šéfa stavebnej firmy. Mala som sto chutí Mikiho vyraziť zatvorenými dverami. „To nemyslíte vážne“, oborila som sa na neho. Nemohla som uveriť, že po tom všetkom čo sme absolvovali, čo on absolvoval, to dokázal takto zmrviť. A to mal v ruke skutočnú pracovnú zmluvu, zrejme prvú v jeho živote. „Nemal ste ísť ani spať! Nemôžete sa predsa vyhovárať na to, že vás niekto nezobudil. Ste dospelý človek, zodpovedný sám za seba. Žiadneho zamestnávateľa predsa nezaujíma, prečo ste neprišiel včas, jasné, že vás vyrazil.“ - kričala som na neho.„Keď on mi to sľúbil a ja nemám budík a ...“, habkal Miki a tváril sa ako kôpka nešťastia. Bolo mu ľúto, že aj ja na neho kričím. Vyzeral fakt nešťastne a tak som trochu zmiernila tón, chcela som mu ale vysvetliť, že takto to proste v živote chodí, ľudia sú si vzájomne ukradnutí a tak sa musí spoliehať iba sám na seba. „Takto ste vlastne sám niekomu znovu potvrdil predsudok, že vám netreba dávať šancu, lebo aj tak sa vám v skutočnosti robiť nechce.“Miki sa okamžite ohradil: „Ale mne sa chce, iba som zaspal, lebo ma vedúci nezobudil.“„Ja vám to napríklad verím, ale ostatní nemusia a vieme k čomu sa prikloní väčšina.“ Miki na mňa smutne pozrel a zberal sa na odchod. Medzi dverami sa ešte raz odhodlane obrátil a povedal: „Ja sa tam ešte raz vrátim a ešte raz im všetko vysvetlím.“Nechcela som mu brať tú chabú nádej a tak som len povedala, že to kľudne môže. V duchu som si však myslela svoje - vykašľú sa na teba. Zázrak trval skutočne miliokamih a znovu sme boli na začiatku. Miki sa neukázal pár týždňov, ale potom predsa len otvoril dvere mojej kancelárie. Na perách mu pohrávalo čosi, čo vyzeralo ako víťazoslávny úsmev. „Ako sa máte?“, spýtal sa veselo. „Vy mi povedzte,“ prešla som rovno k veci, pretože som cítila, že presne na túto otázku čaká.„Noooo, tak ja pracujem.“ Na tvári sa mu rozlial ten najširší úsmev. Nechcela som sa zbytočne predčasne nadchýnať a tak som sa možno trochu bez záujmu spýtala, že kde. Povedal, že predsa tam, kde mal tú zmluvu. Znelo to mojim ušiam tak neuveriteľne, až som ho hneď v prvom momente začala podozrievať, že si vymýšľa a chce len napraviť pokazený dojem. Veď kto by mu už len dal druhú šancu. Moje pochybnosti Mikiho zjavne sklamali. Úsmev mu pohasol a začal ma presviedčať, že vraví čistú pravdu. Nemal však žiadnu zmluvu, ktorú by mi predložil ako dôkaz, takže ma nepresvedčil. Navyše mi ešte tvrdil, že bol práve na kontakte, kvôli dávke v hmotnej núdzi a zase musí bežať do práce. Tak tým ma definitívne utvrdil v tom, že si nehorázne vymýšľa, alebo robí tzv. „na čierno“. Vyčítavo som na neho hľadela a vysvetľovala mu, že klamať človeku, ktorý mu dôveruje nie je vôbec pekné. Miki s tým však asi nemienil prestať a urazene ma vynukoval, že si to môžem kľudne overiť. Asi počítal s tým, že na to nebudem mať čas, ale ja som sa tak naštvala, že som sa rozhodla zatelefonovať do príslušnej firmy a priamo pred jeho očami a ušami ho usvedčiť z klamstva. V slúchadle sa mi ozval ženský hlas, ktorému som sa slušne predstavila celým menom aj inštitúciou. Nestrácala som čas a hneď som sa spýtala na pána Mikuláša Š., ktorý by mal byť údajne ich zamestnancom. Celý čas som sa uprene dívala na Mikiho, či na ňom nezbadám známky neistoty a nervozity, typickej pre človeka, ktorého idú neodvratne usvedčiť z klamstva. Ale Miki si spokojne sedel oproti mne a so záujmom si obzeral vlastné ruky. Pani v slúchadle mi následne svojim usmiatym hlasom vyrazila dych: „Áno, pán Š. u nás pracuje. Od prvého. Sme s ním veľmi spokojní, naozaj sa veľmi snaží.“Chvíľu trvalo, kým som bola schopná pokračovať v rozhovore. Ale potom som jej rýchlo tým „najvysmiatejším“ hlasom začala vysvetľovať, že je to síce skvelé, ale pán Š. sa akosi zabudol odhlásiť z evidencie uchádzačov o zamestnanie a poberateľov dávky v hmotnej núdzi, čo treba urýchlene napraviť, ale potrebujeme k tomu kópiu pracovnej zmluvy. Spýtala som sa pani, či by nebola taká zlatá a zmluvu mi neodfaxovala, aby som to už dnes zariadila, lebo je možné, že pán Š. bude musieť nejaké peniaze vrátiť, ak neoprávnene poberal sociálnu dávku. A pani bola naozaj zlatá. Veľmi sa nečudovala, že Miki svoje administratívne povinnosti nedotiahol do konca a jeho zmluvu mi ochotne odfaxovala, priamo na fax sekretárky riaditeľa úradu. Keď som položila slúchadlo, Miki sa na mňa díval pohľadom dieťaťa, ktorého oči hovorili: „No vidíš, že som ti neklamal.“ A ja som sa cítila zahanbene. Radšej som mu začala vysvetľovať, prečo nemôže súčasne pracovať aj chodiť na úrad na kontakty. Nie som si istá či to pochopil, ale ubezpečila som ho, že to dáme do poriadku. A tak sme s Mikim zašli po odfaxovanú zmluvu, spravili sme z nej pre istotu ešte jednu kópiu a bežali sme ku kolegyni, ku ktorej sa Miki chodí hlásiť. Pred dverami stál nekonečný rad ľudí. Kvôli časovému stresu som bola nútená bezcharakterne sa predbehnúť, ťahajúc Mikiho za rameno. Moja zamestnanecká vizitka na hrudi spôsobila, že nikto príliš nahlas neprotestoval, ale aj tak som sa neodvážila pozrieť napravo ani naľavo. Jednoducho sa neviem predbehovať, cítim sa pritom nepríjemne a nijako to nedokážem prekonať, aj keby som veľmi chcela. Nemohla som však Mikiho nechať samého, chcela som sa uistiť, že bude všetko správne vybavené. Vleteli sme do kancelárie a ja som príslušnej pracovníčke nadšene predložila kópiu pracovnej zmluvy a oznámila jej, že pán Š. tu končí, pretože je zamestnaný. „Pána beka, veď dnes tu bol a nič nepovedal,“ pozrela sa vyčítavo na Mikiho. „A čo ten dátum?“ - zhrozila sa, keď si všimla dátum nástupu do zamestnania.„Ja som vám vravel, že robím,“ - snažil sa brániť Miki. „Vy ste už toho navravel a zmluvu ste mi doniesol?“ „Nedoniesol.“„No tak potom som ho mala na akom základe vyradiť?“ – obrátila sa už na mňa pani.„Veď ja viem“, snažila som sa zmierniť atmosféru, „len sa vás chcem spýtať, či by sa to nedalo nejako spraviť, aby to už bolo v poriadku. A bude musieť niečo vracať? Nejakú dávku?“ Pani sa zamyslela. „Vlastne ani nebude musieť nič vracať. Peniaze ešte nešli. No nejako to urobím, len ho ešte choďte odhlásiť aj na odbor služieb zamestnanosti. Tiež tam potrebujú kópiu zmluvy.“Pekne sme sa poďakovali a pani Mikimu zaželala veľa šťastia. Potom sme ešte vybavili posledné náležitosti a Miki definitívne prestal byť klientom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Vo vestibule som mu položila ruku na plece a s takmer materskou pýchou v hlase som mu popriala, aby sa mu v práci darilo. Neodpustila som si ani rady do života o tom, ako sa musí snažiť, musí byť trpezlivý, pracovitý a zodpovedný. Samozrejme som podotkla, že som na neho hrozne hrdá, pretože tá pani z firmy ho chválila. Miki však vyzeral, že ešte potrebuje zodpovedať jednu dôležitú otázku. Položil mi ju, keď som sa už zberala späť k svojej práci. „Takže, teraz sem už akože nemôžem chodiť?“„Jasné, že môžete, len už nebudete chodiť na kontakty, ale dúfam, že ma občas, keď budete mať čas prídete pozrieť.“ Prikývol a dodal: „Aj vy ma môžete prísť pozrieť. Robíme na tej novej budove pri škole. Ja som stále v jame pri ceste, ale keď sa opýtate majstra, on ma zavolá.“Do svojej kancelárie som sa vrátila s neskutočným pocitom duševného uspokojenia. Ten deň mi už nič na svete nemohlo pokaziť. Potom sa Miki dlho neukázal. Občas ma nutkalo opäť zavolať pani s usmiatym hlasom a spýtať sa na neho, ale neurobila som to. Možno som sa trochu bála, že by mi mohla ten môj happyend úplne pokaziť, napr. vetou: „Aha, ten, tak ten už u nás nepracuje.“Po niekoľkých mesiacoch však Miki prišiel sám. Usmiaty, dobre oblečený, stále zamestnaný. Bohužiaľ som vtedy nemala veľa času, ale stihol mi povedať, že teraz robia v inom meste. Každé ráno ich vozia autom tam a večer zase späť. Plat vraj nie je bohviečo, ale už si založil aj účet a má aj tú kartičku do bankomatu. Rád by začal posielať výživné do detského domova, kde má „údajného“ syna, a tak ma vlastne prišiel poprosiť, či by som mu nemohla zistiť číslo účtu. Zistila som. Prešlo ďalších pár mesiacov a Miki prišiel znova. Na moju veľkú radosť tvrdil, že stále pracuje. A jeho ruky svedčili o tom, že neklame. Mal však aj ďalšie pozitívne novinky. Už vraj nebýva v nocľahárni. Ako zamestnaného s pravidelným príjmom ho ubytovala sestra s rodinou. Dáva im peniaze na nákupy a nájomné a vraj spolu veľmi dobre vychádzajú. A mimochodom poslal už aj tri splátky na výživné. V ten deň mi priviedol ukázať aj synovca Jarka. Chlapča prváča sa však hanbilo na chodbe pred dverami. Nakoniec sa však nechal ukecať na keksík a vošiel dnu. Strýko Miki mu okamžite začal vysvetľovať, akú úžasnú pani to má práve pred sebou. A ako som mu hrozitánsky pomohla, ako nikto v celom jeho živote. Nie že by sa to zle počúvalo, ale pri toľkom chválospeve som sa začala hanbiť ako predtým Jarko na chodbe. Tak veľa som zase neurobila a keď si predstavím, koľko pochybností som mala... Tak som radšej Mikimu pred Jarkom edukatívne vysvetlila, že najviac si pomohol on sám. Tým, že sa snažil a nevzdával sa. Pretože keby nebol tak veľmi a tak úprimne chcel, ja ani nikto iný by mu pomôcť nedokázal. Nebolo by sa zmenilo celkom nič. Život a budúcnosť máme hlavne vo vlastných rukách, až potom môže prísť nejaká cudzia pomoc alebo kus šťastia. No možno si z toho Jarko niečo zapamätá. Nakoniec som Mikimu povedala, že sa z neho strašne moc vytešujem a dúfam, že to bude trvať dlho. Vytešujem sa preto, lebo jeho „story“ dáva kopec nádeje aj mne samej. Napríklad, že malé zázraky sa dejú aj v obyčajnom svete tých najobyčajnejších ľudí.Momentálne už asi tri mesiace neviem čo je s Mikim, ale pevne verím, že happyend pokračuje a jeho život sa mení k lepšiemu. Že konečne zlomil ten kruh plný smoly. No a to je koniec príbehu. Pokračovanie už nebude, aby som prípadne nemusela pokaziť šťastný koniec.

Andrea Uhljarová

Andrea Uhljarová

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

zvláštny prírodný úkaz Zoznam autorových rubrík:  life is lifečosi zo sociálnej práce

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu