Miluje Boh bezdomovcov?

Vzhľadom k tomu, že som toho človeka spoznala trochu bližšie ako je bežne obvyklé pre ľudí môjho druhu, t.j. pracujúcich, bývajúcich, nakupujúcich v super, hyper a iných marketoch, a aspoň raz do týždňa jedávajúcich v reštaurácii, rozhodla som sa venovať mu svoj prvý blog.V období, keď sa celý svet zjednotil v spoločnom smútku za úžasným a veľkým človekom, mi do očí udrela neporovnateľnosť významu smrti dvoch ľudských bytostí. A tak sa pokúsim vyrovnať skóre. Aj keď to je vlastne nemožné, tak len aby ste vedeli, že v našom meste umrel človek - bezdomovec.Takmer nikto ho nepoznal. Pre väčšinu slušných obyvateľov bol takmer neviditeľný. Vravím takmer, pretože občas si ho ktosi všimol a zavolal mestskú políciu, aby odstránila "škvrnu na nedeľnom obruse" a odpratala dvojicu, muž a pes, niekam do neviditeľna. Škoda že ich obľúbená lavička stála práve na rušnej ulici. A pritom tento človek, volajme ho Michal, bol úplne výnimočný.Po prvýkrát si ho všimla moja mama. Moja mama je presne ten typ mamy, ktorý sa potrebuje ku všetkému vyjadrovať a starať sa iným do života. Ona sa však neobmedzuje iba na nás, úbohé deti, ale šíri svoje posolstvá všade tam, kde (podľa nej) ju k tomu oprávňuje situácia. Či už sú to hluční výrastkovia fajčiaci pred vchodom, neochotné predavačky, neohľaduplní šoféri... A tak raz, pri pohľade na bezdomovca vyhrievajúceho sa na slniečku, spolu so svojím psom, dostala náhlu potrebu vyburcovať jeho pocit zodpovednosti voči sebe a voči tej úbohej nemej tvári. Samozrejme že bezdomovec si ani po intenzívnom výchovnom zásahu nenašiel prácu a ani bývanie, našiel si však "kámošku". Moja mama sa pri ňom pravidelne pristavovala a neúnavne mu vstupovala do svedomia. Občas mu niečo priniesla, ale nezabudla podotknúť, že on si vlastne nič nezaslúži, akurát jej je ľúto toho chudáka psa, ktorý za nič nemôže.Postupne Michal spoznal celú našu rodinu. Otec s bratom síce nie sú klasické "dobročinné" typy, ale Michalovi darovali pár kusov zo svojej "užobnosenej" garderóby. Teda darovali ako darovali. Otec jedného dňa spoznal svoju starú zimnú bundu a zmieril sa s tým.V čase nášho zoznámenia mal Michal 43 rokov, ale vyzeral podstatne horšie. Je fakt, že život na ulici nikomu na kráse nepridá. Ústa mal prázdne - bezzubé, zato oči mal plné lásky. Nikdy som nevidela nikoho, kto by sa podobným spôsobom díval na svojho psa. Malý kríženec bol pre neho všetkým. A platilo to aj opačne. Michal ho zachránil pred uvarením a zjedením, keď sa mal stať súčasťou "veľkej žranice" partie "homelessákov". Od tej chvíle boli nerozluční. Nerozdelili ich ani lovci túlavých psov, ani zima. Michal mohol kľudne zaklopať na dvere azylového domu a prežiť tam aspoň tie najchladnejšie mesiace. Nikdy to však neurobil, pretože do azylových domov majú psy vstup prísne zakázaný. Tohtoročná zima bola pre Michala hrozne ťažká a dlhá. Na Vianoce som im spravila balíčky. Čiapku, rukavice, cigarety a nejaké peniaze pre Michala, a "mega-pakel" Tesco párkov pre "hafana". Všetko zabalené do najligotavejšieho papiera, aký som zohnala. Tri dni som ich hľadala po všetkých známych stanovištiach a keď sa mi to konečne podarilo, ten jeho pohľad stál zato. Vianočný darček nedostal už strááášne dávno. Obaja boli radi, ale na mna nemali! Cítila som v sebe čosi milé a príjemné a celý deň bol potom presne taký - milý a príjemný.Michal však zo dňa na deň vyzeral horšie. Nenechal sa nahovoriť na návštevu nemocnice. Nechcel opustiť kamoša. Ale nakoniec ho predsa len opustil. Našli ho ležať na zemi pri lavičke. Nasledujúce tri dni lovci naháňali psa, ktorý zúfalo blúdil po meste a díval sa na všetkých ľudí s otáznikom v očiach: Kde je?! Osobne si myslím, že nakoniec pochopil a rezignoval. Zavreli ho do útulku, kde je sám so svojim psím smútkom. Moja mama ho občas navštevuje a berie ho na prechádzky. On si ju pamätá a ide. Jej to potom trhá srdce, lebo si ho nemôže vziať. A tak to teraz je. V našom meste je o jedného bezdomovca menej a o jedného opusteného psa viac. Život si ide nádherne ďalej a je to tak asi normálne. Celým týmto textom, som nechcela nikomu vstupovať do svedomia, nikoho viniť či hocičo iné. Chcela som len pripomenúť sebe aj hocikomu inému, že každý človek, aj taký u ktorého by ste to nikdy nečakali, môže (ale nemusí) v sebe skrývať čosi nádherné. A môže byť veľký aj vo svoje malosti. Michal bol pre väčšinu ľudí (dokonca aj pre svoju vlastnú rodinu) bezvýznamný, ale pre malého kríženca bol stredom vesmíru. Pre moju mamu bol niekým, koho smrť úprimne oplakala a pre mňa bol niekým, o kom sa mi oplatilo písať.P.S. Dúfam, že tam, kde je teraz, je oveľa väčšia sranda a menšia zima ako býva tu.